Rozvoj divadla a dramatickej tvorby


          divadlo je jeden z najlepších prístupov k človeku -podáva presne to, čo chce autor povedať -obecenstvo


          dráma sa od prózy líši v kontakte s čitateľom-divákom


          priama komunikácia, originálne stvárnenie, scéna, hudba, navodenie situácie

I.
                    
Rozvoj divadla a dramatickej tvorby


          do 19. storočia: veľmi zlá situácia, divadelnícka tradícia takmer neexistuje, hralo sa iba v kostoloch, v školách


          klasicizmus: rozvoj slovenského mešťianstva: určité predpoklady na rozvoj dramatickej tvorby: počiatky


          (1780 – 1830) ochotníckych divadelných súborov


          r. 1830, Liptovský Mikuláš: prvý slovenský ochotnícky krúžok (1830-1843)


          založil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký


          prvá divadelná hra: Ján Chalúpka: Kocúrkovo


          celkovo uviedlo viac ako 13 div. hier (slovenské, české, jednu Molierovu hru)


          matičné roky: hrávalo sa na námestiach, v hostincoch, v kostoloch a školách (60.a70. roky 19.st- jednoduché zrozumiteľné hry) –Slovenský spevokol: ochotnícky súbor v Martine, blížil sa k funkcii profesionálneho divadla


          ročne 8 až 10 premiér, repertoár: Palárik, Tajovský, Ibsen


          dramatici: Palárik, (Kubáni)


          realizmus:


          1.vlna: Hviezdoslav: Herodes a Herodias (aj Kukučín písal div. hry, ale neboli úspešne)


          2.vlna: Tajovský: Statky- zmätky, ženský zákon (aj Timrava napísala div. hry, ale neboli úspešne) 


          po roku 1918: vznik ČS republiky, vznik vysokých škôl: predpoklady na rozvoj divadla a vznik prvých profesionálnych divadelných scén:


          1919: SND v Bratislave(väčšinou české div. hry)


          1924: Východoslovenské divadlo v Košiciach (do 1930)


          1941: Slovenské ľudové divadlo v Nitre (dnes A. Bagara)


          1944: Slov. komorné div. Martin (aj pod názvom Frontové div., dnes Div. SNP)


          19??: Divadlo Jonáša Záborského v Prešove


          19??: Divadlo J. Gregora Tajovského v Banskej Bystrici


          ochotnícke divadlá: Ústredie slovenských ochotníckych divadiel: Martin, centrum, ktoré zabezpečovalo rozvoj a fungovanie ochotníckych divadiel, dnes pod názvom Scénická žatva


          dramatici: Ivan Stodola, Július Barč-Ivan, Peter Zvon, Ferko Urbánek


          herci: Huba, Pántik, Záborský


          režiséri: Janko Borodáč: režisér, klasický, tradičný


          dvorný režisér všetkých Stodolových hier


          repertoár: Gogoľ, Tajovský


          stál pri zrode slovenskej činohry


          Ján Jamnický: režisér, priekopník nových metód, experimentov, priebojnejší


          vplyv českej avantgardy, chcel, aby herec pracoval, hral sa s textom


          uvádzal hry Barča- Ivana (filozofickejší a vážnejší ako Stodola)


          repertoár: náročnejšie hry: Sofokles, Moliére, Schiller, Ibsen


          iné osobnosti: Jozef Tido Gašpar: prvý slovenský dramaturg, pracoval s SND , Hana Meličková -herečka


          po roku 1945: po vojne: nadväzovanie na tvorbu Barča-Ivana, konflikt medzi humanizmom a násilím, povinnosťou a túžbou, existenciálne vyhrotené situácie


          50. roky: rozvíja sa najmä komédia (J Skalka : Kozie mlieko)
– mnoho hier: bezkonfliktné, schematické


          60. roky, “uvoľnenie”: začína sa nová etapa slovenskej dramatickej tvorby, tradičná sociálno-kritická dráma ale aj diela s prvkami experimentu


          70. roky, “obdobie konsolidácie”: mnohí dramatici sa odmlčali, socialisticky orientovaná kritika presadzovala myšlienku tzv. bezpečného zakotvenia v realite


          niektorí dramatici napriek tomu experimentovali:


          Bukovčan: Fatamorgána, Š. Králik: Krásna neznáma


          divadlo malých foriem: S Štepka, M. Lasica


          80. roky: satira (Štepka, Feldek)


          avantgardné divadlá: GunaGu, Stoka, Astorka,


          silná obraznosť, poetickosť, hravosť


          tematika: etika súčasného človeka


          režiséri: Jozef Budský: mysliteľské herectvo


          Jan Jamnický: experimenty (už aj pred 2. sv. vojnou), spolupracoval s Budským


          vplýval na novú hereckú generáciu: Mikuláš Huba, Oľga Kadancová -Sýkorová, Viliam Záborský, František Zvarík, Július Pántik, Ladislav Chudík


          Karol L. Zachar, Miloš Pietor, Pavol Haspra

II.
                  
Pojmy


          činohra: dráma, ktorá zobrazuje vážne spoločenské problémy, základom dramatického deja bývajú rozpory medzi postavami, ktoré sa prehlbujú a vyúsťujú do zrážky, ale na rozdiel od tragédie, činohra nemusí končiť smrťou hrdinov, hrdinami sú obyčajne bežní ľudia


          fraška: druh komédie, jej charakteristickými znakmi sú nepravdepodobné situácie a zápletky, hrubšia, niekedy i násilná komickosť, najviac tri dejstvá


          ideový konzervativizmus: smer, ktorý sa pridržiava pôvodných myšlienok


          epijónstvo: smer, ktorý sa snaží niečo napodobniť